Obsah

I na Slovensku stvořili dvojici vyšetřovatelů, která prošla několika filmy. Volánie démonov je v pořadí třetí z nich. Policisté, jeden maigretovsky hloubavý, druhý humorně unáhlený, tentokrát řeší požár v továrně na nábytek a navíc úmrtí dvou zaměstnanců - jeden se upálil, druhý se zřítil do vyschlé studny. Vyšetřování zamotaného případu trvá dlouho, ale nakonec se ukáže, že pomstychtivost může být mimořádně silná i vytrvalá. Kapitán Jakubec (LADISLAV CHUDÍK) a poručík Michalko (VILIAM POLÓNYI) vyšetrujú v istom slovenskom malomeste úmyselne založený požiar továrne na nábytok. Súvisí požiar s vraždami dvoch zamestnancov podniku? Chcel niekto vraždami a požiarom zakryť spreneveru? Jedným z podozrivých je aj riaditeľ továrne Černek (ELO ROMANČÍK), ktorý už nevládze plniť finančné požiadavky svojej náročnej manželky (KVĚTA FIALOVÁ)...
Režisérovi Andrejovi Lettrichovi a scenáristovi Jozefovi A. Tallovi sa v 60. rokoch podarilo presadiť v Štúdiu hraných filmov koncepciu tzv. diváckych filmov. Najmä Tallo razantne presadzoval tento trend, čo sa mu podarilo najprv vo vlastnom filme Muž, ktorý sa nevrátil a neskôr ako scenárista priviedol na svet dvojicu vyšetrovateľov, ktorá vystupovala v trilógii kriminálnych filmov. Najprv sa objavili v snímke Smrť prichádza v daždi, roku 1966 pokračovali v snímke Vrah zo záhrobia a posledný raz sa vrátili vo Volaní démonov z roku 1967. treba podotknúť, že pre náznak kritiky funkcionárov komunistickej strany, ktorí zneužívali svoje funkcie sa snímka Volanie démonov ocitla po roku 1969 na tzv. zozname trezorových filmov (oficiálne nikdy neexistoval) a zmizla zo slovenskej distribúcie na dlhé roky s desiatkami ďalších filmov. Jakubec (Ladislav Chudík) na plátne využíva svoje sivé mozgové bunky, poručík Michalko (Viliam Polónyi) je komicky nechápavým typom. Slovenská variácia osvedčeného holmesovsko-watsonovského modelu púta najmä svojskou Polónyiho komikou. Tvorcovia väčšmi ako na akčnosť a jasný konflikt sa sústredili na žánrovú psychologizujúcu drobnokresbu, ktorá dala ich filmom charakter konverzačných drám. Lettrichovo rozprávanie stavia na drobných ľudských nedostatkoch, film nekritizuje systém, hovorí o prirodzených a nadčasových ľudských chybách chamtivosti, strachu či lakomstve. Osou celého filmu je vypátranie vraha, zavádzania či klamanie diváka a stupňovanie napätia. Nie je dôležité, aby sa divák zaoberal vážnymi existenčnými otázkami, podstatné je, aby kombinoval, hádal, špekuloval nad tým, kto zabíjal. Autori pritom ponúkajú dostatok falošných stôp, aby udržali diváka v napätí a neistote, aby bol záverečný okamih skutočne momentom prekvapenia, a nie vopred jasným riešením celej hádanky.