Obsah

V malom slovenskom meste zavraždia vedúceho revízora Žielenca. Pátraním po vrahovi poveria kapitána Jakubca (LADISLAV CHUDÍK) a poručíka Michalka (VILIAM POLÓNYI). Pred vyšetrovateľmi stojí záhadný prípad násilného úmrtia muža, ktorý zo záhrobia posiela informácie o svojom vrahovi...

Režisérovi Andrejovi Lettrichovi a scenáristovi Jozefovi A. Tallovi sa v 60. rokoch podarilo presadiť v Štúdiu hraných filmov koncepciu tzv. diváckych filmov. Najmä Tallo razantne presadzoval tento trend, čo sa mu podarilo najprv vo vlastnom filme Muž, ktorý sa nevrátil a neskôr ako scenárista priviedol na svet dvojicu vyšetrovateľov, ktorá vystupovala v trilógii kriminálnych filmov. Najprv sa objavili v snímke Smrť prichádza v daždi, roku 1966 pokračovali v snímke Vrah zo záhrobia a posledný raz sa vrátili vo Volaní démonov z roku 1967. Jakubec (Ladislav Chudík) na plátne využíva svoje sivé mozgové bunky, poručík Michalko (Viliam Polónyi) je komicky nechápavým typom. Slovenská variácia osvedčeného holmesovsko-watsonovského modelu púta najmä svojskou Polónyiho komikou. Úspech filmu zabezpečilo nielen dobré obsadenie oboch vyšetrovateľov, ale aj ostatných postáv, predovšetkým Dušana Blaškoviča ako krstného otca a zároveň šéfa reštaurácie, Stana Dančiaka v úlohe neistého zastupujúceho revízora či Stelly Zázvorkovej v postave ustarostenej matky. Herci dodali postavám ľahkú čitateľnosť a ľudskú blízkosť a priehľadne zamotávaný priebeh vyšetrovania vyvolal divácky záujem. Tvorcovia väčšmi ako na akčnosť a jasný konflikt sa sústredili na žánrovú psychologizujúcu drobnokresbu, ktorá dala ich filmom charakter konverzačných drám. Lettrichovo rozprávanie stavia na drobných ľudských nedostatkoch, film nekritizuje systém, hovorí o prirodzených a nadčasových ľudských chybách chamtivosti, strachu či lakomstve. Osou celého filmu je vypátranie vraha, zavádzanie či klamanie diváka a stupňovanie napätia. Nie je dôležité, aby sa divák zaoberal vážnymi existenčnými otázkami, podstatné je, aby kombinoval, hádal, špekuloval nad tým, kto zabíjal. Autori pritom ponúkajú dostatok falošných stôp, aby udržali diváka v napätí a neistote, aby bol záverečný okamih skutočne momentom prekvapenia, a nie vopred jasným riešením celej hádanky.